 |
| www.zajezka.sk |
Festival na lúkach, ktorý zorganizovali
aktívni obyvatelia Zaježovej, sľuboval presne to, čo človek potrebuje po
náročnom pracovnom týždni v rozpálenom meste – odpočinok, zábavu
a relax.
Ale za všetkým bolo potrebné
tých pár krokov dôjsť po vlastných nohách. Doslova. Asfaltový povrch,
v skorých ranných ešte znesiteľný, sa zmenil po chvíli na lesnú cestu,
zakrytú stromami, ktoré poskytli vytúžený tieň pre nás oboch.
Trávnatý porast sa
v pravidelných intervaloch striedal s malými ostrými skalkami, ktoré
sa až s diabolskou presnosťou zabodávali do citlivých reflexných plôšok.
Každý jeden krok som si uvedomovala naplno, čo ma udržiavalo v neustálej bdelosti,
kam položiť chodidlo. Skalka, tráva, skala, hlina... Ponáhľať sa nemalo význam,
miestny terén jednoducho nepustil.
Po štyridsiatich minútach sme
dorazili na miesto, kde sa zastavil čas. Alebo - kde čas vlastne vôbec
neexistoval. Ani problémy a starosti. Tie ostali dole v dedine.
Nádherná stará chalupa, vedľa
nej humno, kde sa premietali filmy, kúsok opodiaľ stodola s výčapom piva
do zaváracích sklenených nádob. Hudobné „štúdio“ na povale, kde sa kedysi
skladovalo seno. Detské ihrisko, provizórna čajovňa pod stanom, osviežujúca
voda z miestneho prameňa a k tomu všetkému nekonečný priestor
okolo s nádherným výhľadom do údolia. Všetko v záujme prírody a ekológie.
Zhlboka som sa nadýchla vône pokosenej
trávy a neďalekého lesa. Úžasný pocit slobody, ktoré bosé nohy iba umocňovali.
A nebola som jediná, bosých chodidiel by som sa napočítala celkom dosť. Veď kde
inde by sa topánky hodili menej, než na čistej lúke a v prírode?
--------------------------------------------------------------------------------------------------------
Posunúť vlastné hranice „bosonožstva“
sa mi v tento deň podarilo úplne nečakane. Na jeden z vybraných workshopov
sme sa skupinovo vybrali do lesa, avšak nie po úhľadných vyšliapaných lesných
cestičkách, také tam ani neboli. Práve naopak - krížom, kadiaľ hora pustila.
Popadané lístie zakrývalo konáriky, skalky, mraveniská a iné lesné
nástrahy. Na premýšľanie už nebolo toľko času, musela som len dôverovať svojmu
telu i intuícii, že sa mi nič nestane. A skutočne tomu tak bolo.
Zaujímavým zážitkom bola aktivita důvery, kedy sme sa mali nechať viesť so zavretými očami pomocou
dotyku iným partnerom.Nevidím, kam idem, ani kam
šliapem, ani čo je pod mojimi nohami. A či predo mnou náhodou nestojí
strom, ktorý by som neúmyselne mohla objať. I keď sa zo začiatku moja
myseľ snažila všetko kontrolovať (čo robí partner a čo robí moje telo), nešlo
jej to úplne skoordinovať.
Tak som vypla a nechala to
všetko plynúť. Vnímala som len jemné smerovanie dlane, ktoré mi ukazovalo
cestu, ostatné prestalo existovať. Úžasný zážitok, ktorý sa nedá opísať
slovami, ale určite odporúčam zažiť! Ani teraz som sa nezranila na bosom chodidle
a strach s týmto programom
spojený pozvoľna zmizol.
Bohatý a pestrý program po
celý deň zaistil, aby sa náš výlet na lúky skončil až s príchodom večera,
kedy sa dve bosé chodidlá a štyri bosé labky svorne pobrali dole kopcom do
dediny k autu. Ďalší perfektne strávený deň, plný dojmov a inšpirácie!
Čo dodať na záver?
Na Letnú slávnosť na sekierskych
lúkach sa rozhodne oplatí vyraziť. Spravte si preto miesto v kalendári v júli
2016 (podrobne o Zaježke nájdete na ich stránkach www.zajezka.sk). A topánky nechajte doma! =)
Nech vás telo drží a chodidlá
nosia!
